Dve dámy O balade Diskografia Pozvánky Fotogaléria Ohlasy Kontakt
 
 

Povej vetrík, povej /slovenská ľudová/

Povej vetrík, povej,
po tej láske mojej.
Vetríček poveje,
lásku nám zaveje.

Lásku nám zaveje
v tie ďaleké svety.
Odkiaľ ona viacej
nikdy nedoletí.

Stromy /E. Bačurin/

Stromy moje, stromy,
čože vás trápi, zhrýza?
Kým na vás príde čas,
stále ste plné krás . . .
Domy, domy, domy . . .

Pokoja nemám neustále
pre pohyb a dych zeme.
Cez deň – nový jas
a v noci – nespím zas . . .
Zelené, zelené, zelené . . .

Chcem do hôr sa vrhnúť,
ujsť osudu z ruky.
V objatí vašich kríkov
počúvať sladké ticho . . .
Zvuky, zvuky, zvuky . . .

Ach, vy háje moje, stromy!
Nebyť tak na vás pohromy.
Neboli by čierne pni
ako pominuté dni . . .
Stromy moje, stromy . . .

Číže je to koník /ukrajinská ľudová/

Číže je to koník, čo hrivu vypína?
Zapáčila sa mi takáto dievčina!

Nie tak tá dievčina, viac biela tvárička:
– Siahni si, prekrásna, rukou na koníčka.

Dievčina podišla, rúčkou pohládzala . . .
– Keby ťa ja, láska, radšej nepoznala.

Ľúbenie, ľúbenie, z mrku po brieždenie,
keď slniečko vyjde, aj lásku vyženie.

V tlačenici na tržnici /ukrajinská ľudová/

V tlačenici na tržnici
predávali mužov ženy.
A keď príde ku hádke,
vezmem ho na oprátke!

Z lyka povraz urobila,
svojmu na krk zahodila.
Priviedla ho do trhu,
uviazala o nohu.

Keď sa zhŕkli núkajúci,
keď sa zbehli kupujúci,
začali sa vadiť
čo za muža platiť.

Cena toho muža je . . .
cena toho muža je:
párik koní vraných
a sto rubľov zlatých.

Oj, to treba uvážiť –
na koňoch sa treba voziť
a peniaze treba nosiť.
A môj milý, čiernohrivý,
do roboty nelenivý.
Nechám si ho. Zíde sa!

Zaseje aj poorie
nie inému, iba mne.
Ty, môj milý, premilený,
pobozkám ťa na líce!

Oj, prostred poľa breza stála /rusínska ľudová/

Oj, prostred poľa breza stávala,
na breze kukučka kukávala.

Kukučka takto brezu spovedá:
– Prečo si biela a nie zelená?

– Nemôžem, veru, byť už zelenou,
regrúti tu stávali podo mnou.

Spod koreňa vodu naberali,
majorove kone napájali.

Oj, prostred poľa breza stávala,
na breze kukučka kukávala.

Trstina šumela /ruská ľudová/

Trstina šumela, hora hučala a nôcka tmavá bola,
keď zaľúbená dvojica do rána sa prechádzala.

Nad ránom vtáčky zapeli – čas rozlúčky je tu.
Nastal čas rozchodu a oko pustilo slzu.

Sám celý užialený milovanej tak hovorí:
- A prečo plačeš, drahá, vari už iný ti dvorí?

- Veď to ja plačem iba za tebou, milý môj vytúžený,
bez teba strácam síl, och, na tejto pustej zemi!

Ej, lásko, lásko /moravská ľudová/

Ej, lásko, lásko, ty nejsi stálá,
jako vodenka mezi břehama.

Vodenka plyne, láska pomine,
jako lísteček na javorine.

Postavím klášter mezi horama,
tam budu bývat bez milovania.

Kmotra /Valerij Marčenko/

Chumelica – fujavec,
kmotor išiel z domu preč.
Nieto doma kmotríčka . . .
Dobrý večer, kmotrička!

Či slovíčkom sladučkým,
či páleným dobručkým,
pohostite kmotra, veď
kmotríčka nevidieť.

Hostila ho, nalievala,
opila a spať ho dala . . .
– Oj, hriech!
– Netári, ľahol si nuž lež!

Čo to bolo medzi nimi
roztrúbilo pol dediny.
Hovorili, či tárali . . .
Kmotra s kmotrom sa prespali!

Chumelica – fujavec,
kmotor išiel z domu preč.
Nieto doma kmotríčka . . . Dobrý večer, kmotrička!

Nepýtaj sa, moja dcéra /M. Rúfus, - Ľ. Gerusová/

Nepýtaj sa, moja dcéra
Kto má kľúče od jazera?
Kam chodí zem na studničku?
Kto vystrihol lastovičku?

Nepýtaj sa svojho tatku
Kto to spieva v kolovrátku?
Kto zobudí ráno včielky?
Nepýtaj sa, už je veľký.

Lebo by mu bolo ľúto.
Nepýtaj sa, povedz mu to.

Javor opadaný /S.Jesenin/

Javor opadaný,
ľadom opršaný,
zhrbený sa krčíš
vo víchrici bielej.

Či si niečo počul
a či niečo videl?
Sťaby za dedinu
prechádzať sa išiel.

Jak opitý vartáš,
vyjdúc na obchôdzku,
utopil ho závej,
primrazil mu nôžku.

A ešte bol drzý,
rozumu už nemal,
ako cudziu ženu
briezku si objímal.

Ako taký javor
sám sebe pripadám –
celý som zelený
a list môj nepadá.

Porezaný palček /ukrajinská ľudová/

Porezaný palček, oj, bolí,
zelený lístoček nehojí.
Zelený lístoček nehojí,
bozkom mi ho milý zahojí.

Oj, čo to za chlapec, jak sa zve?
Na mňa sa len díva v úsmeve.
Toho by som z duše ľúbila,
keby len povedal: má milá.

Oj, čo to za chlapec, jak ruža?
Toho by som chcela za muža!
Robiť by ja jemu nedala,
iba ho pre krásu držala.

Oj, vŕšok môj, vŕšok /rusínska ľudová/

Oj, vŕšok môj, vŕšok zelenej sviežosti,
už mi tak nebude ako za mladosti.

Za mladosti, veru, bolo mi sveta žiť,
nebolo mi treba od mamky odchodiť.

Od mamky odchodiť kade ja chodila,
nemala som ľúbiť toho, čo ľúbila.

Nemala som chodiť horami-dolami
a milovať chlapca s čiernymi očami.

Komárik /ukrajinská ľudová/

Akýže to len rámus nastal,
keď sa komár ženou – muchou chvastal!

Nechápala muška malá čo sa robí,
nevedela ušiť, utkať manželovi.

Ušiť, utkať aj navariť,
s komárikom si dobre žiť.

Naraz z neba búrka zhúkla,
komárika z duba sfúkla.

Komárik sa zo stromu sklátil
všetky kosti si rozmlátil.

Dieťatko a ráno v tráve /Ľ.Gerusová - Julo Zborovjan/

MAMIČKA, ČO JE TO TRÁVA?
Dieťatko, v nej lúka spáva.

A ČO JE LÚKA?
Keď sa nám núka tisíc tráv.

MAMIČKA, LÚKU SPRAV!
KOĽKO TI NATO TREBA RÚK?
Na tisíc tráv, či na sto lúk,
dieťatko, stačí aj dvoje rúk!

A KAM VTÁK DÁVA KAŽDÚ NOC
SPEV SVOJ VTÁČÍ?
Perinkou mu je na lúke tráva.
Keď ráno vstáva, bičíkmi lúčov slnka
hrdielka pošibáva.
Vtedy je lúka rozkošne štebotavá.

ČO JE TO ROZKOŠNE ŠTEBOTAVÁ?
Dieťatko, to je tvoj hlások,
Čo sa mi v úsmevoch porozdáva.

Oddavac še budu /slovenská ľudová/

Oddavas še budu, hlasi nezabudu.
Na spodek do ladi ukladac ich budu.

Vtedi kvitki tarhaj, kedz še rozvijaju.
Vtedi me mamko daj, kedi me pitaju.

Romanca /V. Basner - M. Matusovsky/

Celú noc nám slávik trilky spieval,
a celé mesto, aj domy mlčali.
My spití vôňou agátových kvetov
sme spolu v noci rozum strácali.

Spŕškami jarnými sad celý umytý
a v tmavých mlákach stojaté vody . . .
Bože, akí len sme boli naivní,
akí mladí sme boli vtedy.

V čase keď vietor buráca bláznivý,
cítim to stále znovu zas a zas –
opojné kvety bieleho agátu sú
dávno za nami, jak mladosti čas.